Pomoc štátu podnikom, aby zvládli negatívne dosahy krízy, naberá na intenzite. Už vyše 200 miliónov eur vyplatili úrady práce a Sociálna poisťovňa na záchranu pracovných miest, resp. na starostlivosť o deti, kým boli zatvorené školy a škôlky.
Podobnú sumu vyčlenilo ministerstvo hospodárstva na dotácie na nájomné za zatvorené prevádzky. Štátne banky poskytli zvýhodnené úvery za 50 miliónov eur.
Rezort práce najnovšie ponúkol 12 miliónov na dotovanie platov sezónnych pracovníkov v ovocinárskych a zeleninárskych firmách. Porovnanie týchto finančných stimulov s projektom investičnej pomoci pre sociálne podniky, ktorú ministerstvo tiež pripravuje na spustenie, poukazuje na zásadné výhody podpory sociálneho podnikania.
Je pochopiteľné, že „anticovidové“ dotácie firmám pomáhajú, aby neskrachovali, keď v dôsledku pandémie prišli o príjmy, no záväzky na nájomnom, energiách a najmä voči zamestnancom im zostali. Preto rovnako reagovali vlády po celom svete. Tento prístup má však jeden háčik – keď je firmám ťažko, štáty im dávajú peniaze, aby prežili.
Peniaze z daní pracujúcich, veď na Slovensku už dlho ľudia na dianiach platia viac ako podniky. Alebo si ich požičajú, čo opäť ide viac na úkor ľudí ako podnikom. Keď je však firmám dobre, nevrátia štátu ani zďaleka toľko, koľko od neho v zlých časoch dostanú. Zisky „topia“ v pochybných nákladoch, vyvážajú ich do zahraničia. A keď sa im u nás prestane páčiť, vláda nemá páky, aby im zabránila odísť a zanechať zamestnancov na ulici.
Sociálny podnik, to nie je charita. Aby dostal oficiálnu registráciu, musí vopred zrozumiteľne zadefinovať, aký spoločenský úžitok bude svojím fungovaním dosahovať.
Z celospoločenského hľadiska je podpora sociálneho podnikania pre štát oveľa efektívnejšia. V prvom rade chce ministerstvo práce dotáciami na rozbeh podnikania podporiť iba také sociálne podniky, ktoré sa úplne vzdajú zisku. Hoci sa im bude dariť, ich majitelia si nebudú môcť nechať ani euro. Nesmú ani „utopiť“ tržby vo vymyslených nákladoch, zákon im to neumožňuje, veď okrem iného limituje aj mzdy manažmentu.
Na rozdiel od ovocinárov a zeleninárov sociálne podniky nedostanú dotácie na sezónnych pracovníkov, z ktorých by sa na jeseň znovu stali nezamestnaní. Krátkodobé zamestnávanie u nich vôbec neprichádza do úvahy. V rámci registrácie sociálneho podniku sa posudzuje dlhodobá udržateľnosť podnikateľského zámeru a reálnosť plánov na plnohodnotné začlenenie znevýhodnených zamestnancov do spoločnosti. Akokoľvek pekne vyzerajúce vzdušné zámky neprejdú.
Sociálny podnik nie je charita. Aby dostal oficiálnu registráciu, musí vopred zrozumiteľne zadefinovať, aký spoločenský úžitok bude svojím fungovaním dosahovať. Nestačí všeobecný zámer, musí ísť o merateľný cieľ, ktorého neplnenie má vážne dôsledky.
Podnik nesmie svojvoľne narábať ani len s vlastným majetkom, ak ho získal zo štátnych dotácií, dokonca ani v prípade krachu. A štát každoročne sleduje, či podnik naozaj plní svoj spoločensky prospešný účel. Pritom v ňom nachádzajú prácu ľudia, ktorí by ju inde nezískali. Nepovaľujú sa, no tvoria hodnoty, platia dane a odvody.
Aby z každého eura v podobe dotácie štát získal čo najviac, finančná pomoc podnikom by mala byť podmienená dosiahnutím čo najväčšieho spoločenského úžitku. V prípade sociálnych podnikov je to samozrejmosť vyplývajúca zo zákona. Každé euro pre nich pomáha riešiť spoločenské problémy, ktorých sa nik iný nechce ujať.
Reálne pracovné miesta pre znevýhodnených ľudí. Nájomné bývanie pre nemajetných pracujúcich. Znižovanie množstva odpadu či odstraňovanie čiernych skládok. A pri tom všetkom preukázateľná schopnosť udržateľne podnikať, pretože dotácie môžu pokryť iba časť nákladov. Pre to všetko sú sociálne podniky pre spoločnosť oveľa efektívnejšie.
Branislav Ondruš, predseda Aliancie pre sociálnu ekonomiku na Slovensku
