Sociálne podnikanie odlišuje od bežného v podstate len jeden princíp. Ale zato zásadný. Motívom nie je zisk, ale dosiahnutie pozitívneho spoločenského prínosu.
Väčšinou sa človek pustí do podnikania, aby zarábal. Veď podnikanie je v princípe spôsob, ako si zarobiť na živobytie. Premyslíte si, čím sa dá preraziť, kde je diera na trhu, čo chýba. Alebo čo by ste mohli ponúkať lacnejšie či kvalitnejšie, prípadne jedno i druhé zároveň. A potom si nastavíte podnikateľský zámer, ktorého kľúčovým aspektom je plánovanie zisku. Nemusí byť hneď, ale kto by dlhší čas podnikal bez zisku?
Nuž, my. Sociálne podniky. Od bežných firiem sa líšime sa v podstate len v jednom, ale úplne zásadnom princípe. Motívom sociálneho podnikatelia nie je zisk, ale riešenie nejakého spoločenského problému. Siahli sme k nemu, lebo ostatné riešenia zlyhali. U nás ide najmä o prácu pre ľudí, ktorých nikto zamestnať nechce.
Máme napríklad podnik, ktorý založili ľudia, desaťročia pomáhajúci mentálne postihnutým začleniť sa do spoločnosti natoľko rovnocenne, ako im to ich mentálny stav dovoľuje. Postupne ich naučili čiastočne, či dokonca dosť samostatnému životu, i rozhodovaniu o sebe. A keďže ku skutočnej samostatnosti človeka patrí možnosť zarobiť si na svoje živobytie, naučili ich pracovať. Lenže nech sa potom akokoľvek usilovali, iba výnimočne im našli prácu v bežných firmách.
A tak založili sociálny podnik. Iba preto, lebo inak nevedeli svojim mentálne postihnutým priateľom pomôcť k takmer úplnej samostatnosti – nevedeli im zabezpečiť riadnu platenú prácu. Premysleli si, čo títo ľudia môžu robiť, preverili si, s čím by na trhu mohli uspieť. A tak vznikol hotel s reštauráciou a práčovňa.
Starostu jednej obce na strednom Slovensku dlho trápilo, že miestnym starším ženám nevie pomôcť získať zamestnanie. Ťažký región, ťažká kategória ľudí. Ale nechať po zvyšok života živoriť ženy, ktoré boli vždy zvyknuté pracovať? Keď teda neuspel inak, premyslel si, čo by ženy vedeli robiť a zistil, s čím by sa mohli u zákazníkov presadiť. A tak vznikla sociálna výroba domácich cestovín.
Iný starosta na východnom Slovensku mal v podobnej situácii chlapov. Šikovní a pracovití, lenže žiadaní „ítečkári“. V Bratislave by prácu našli, lenže, čo ich rodiny a prečo máme vyľudniť regióny, kam neprídu investori? Nie, žeby sa mu do toho obzvlášť chcelo, ale založil obecnú stavebnú firmu. Zákazky platené z daní ľudí takto viacerým z nich poskytli zamestnanie.
Mladý Róm na Horehroní vzdelával rómske ženy, ale čoskoro zistil, že do práce ich aj tak nikto nechce. Dnes perú a čistia oblečenie pre čestnú stráž prezidentky republiky a posteľnú bielizeň pre rakúsku sieť hotelov. V bývalej baníckej obci Rómovia z osady v obecnom sociálnom podniku vyrábajú betónové dielce pre cesty a chodníky a vedia ich aj celé vybudovať. Mladý starosta ich chce zapojiť i do rekonštrukcie schátranej internátnej školy, aby si sami zlepšili bývanie. A kto by nepoznal úspechy starostu Spišského Hrhova Vladimíra Ledeckého a jeho sociálneho podniku?
Sociálne podniky sú jedinečné. Obracať sa musia, ako každá iná firma. Štát im pomáha, ale presadiť sa, získať zákazníkov, zdržať sa na trhu, zarobiť na mzdy zamestnancov – to musí zvládnuť každý jeden sociálny podnik. Nikto na tom nezbohatne, ale dosahujú výsledky, ktoré sú užitočné pre nás všetkých.
